Nedávna dubajská štúdia prišla so zaujímavým zistením. Podľa nej sa športovci, ktorí radi prijímajú extrémne výzvy, od tých ostatných povahovo príliš nelíšia. Nie sú z podstaty viac nerozvážni, impulzívni, vášniví, ani neprijímajú viac rizika. Paradoxne je to skôr naopak. Extrémni športovci sa do svojho dobrodružstva púšťajú vraj najmä preto, aby získali pocit kontroly nad svojím životom.

Keď si napríklad predstavíte horolezca, ktorý sa chystá dobyť osemtisícovku, nejde o spontánny výlet. Za jeho „extrémnym činom“ sú stovky hodín prípravy. Jeho vybavenie musí dokonale fungovať, naplánovaná trasa musí počítať so všetkými rizikami, oblečenie musí vedieť čeliť všetkým možným živlom. Takže predtým, ako sa horolezec vydá na cestu do Himalájí, musí k tejto ceste ujsť ešte dlhšiu cestu. A akékoľvek skratky sú absolútne neprípustné.

Prečo sa do toho teda vôbec púšťať? Pretože to jednoznačne stojí za to. Najväčšie šťastie totiž zažívame pomocou kontrastov. Hviezdy skrátka najviac žiaria v tme a čím náročnejšia cesta vedie na vrchol, tým krajšie sú výhľady. Nepotrebujeme vedecké poznatky ani básnické prímery, aby sme tieto pocity dokázali pomenovať. Je to tá horúca sprcha po behaní v búrke, sauna po dlhom skialpovom prechode, masáž stehien po celom dni v pedáloch. Šťastie chutí najsladšie, keď je v ňom riadna štipka soli.

„Rada sa hecnem. Nevadí mi zlé počasie, ani mráz. Pred dvomi rokmi sme vo Švajčiarsku s kamarátmi na skialpoch vzdorovali pri náhlej zmene počasia tak silnému vetru, že ma chlapci držali za batoh, aby som neuletela, a do bivaku sme liezli po bruchu a s pomocou cepínov “, rozpráva s úsmevom horolezkyňa, skialpinistka a moderátorka Lucie Výborná. „Skialpy otužujú telo aj myseľ, ale musíte vedieť, kam idete, s kým, aké sú podmienky, ako pracovať s lavínovou výbavou. Ľahkomyseľní totiž nebývajú dlho nažive,“ dopĺňa Lucie a tým bodro zhŕňa zmieňované hodnoty, ktoré získame s prijatím výzvy: šťastie z prekonaného utrpenia, hrdosť na seba samých a pocit kontroly nad svoju cestou životom.

Tak vezmite opraty (riadidlá, palice, laná) do vlastných rúk a vyberte sa ďaleko za hranice svojej komfortnej zóny. Cesta bude dlhšia, za to menej pohodlná, nebudete to skratka, no riadna obchádzka. Prečo si ale nepobudnúť dlhšie v tom, čo náš život robí skutočnejším, intenzívnejším, hmatateľnejším? „Nechcem pokoriť všetky hory sveta. To ja sa korím pred horami. Pri lezení vnímam priestor okolo seba. Cítim vietor, slnečné lúče, žasnem nad krásou skalných línií. Mrznú mi prsty, bije mi srdce, horúca radosť mi koluje v žilách. S každým pohybom som viac a viac nažive,“ popisuje s pokorou Lucie. A kedy ste najviac nažive vy?